… alebo ako to všetko vlastne začalo…
Neviem, ako začať s písaním tohto článku. Je to jeden z najťažšie napísateľných článkov, aké som kedy písal.
Ako všetci dobre viete, za modelársku kariéru vďačím môjmu ocinovi, ktorý modeloval svoje vlastné koľajisko v mierke H0, keď som bol ešte malý chlapec. Koľajisko sme mali pôvodne v obývačke, v sklápacej konštrukcii, nakoľko 3-izbová bytovka neumožňovala iné riešenie. Presný rozmer si nepamätám, ale bolo to približne 2,5×1,5 metra. Takmer celé koľajisko bolo postavené z budov z kartónu, ktoré vyrobil môj ocino. Nesmieme zabúdať, že to bolo ešte za socializmu, teda žiadna statická tráva ani nič podobné. Proste staré materiály ako napríklad farbené piliny, plechové U profilové koľajnice a podobne. Môj ocino mal parnú lokomotívu BR01, Gorilu ES4990010, Lietajúceho Hamburčana, nejakú start-setovú paru a zopár vagónov, všetko samozrejme Piko. V podstate všetko sa to stále nachádza v mojej zbierke, aj keď niektoré z toho už po nejakých úpravách a opravách. To bolo radosti, keď sa nám to rozbehlo, všetko svietilo a podobne.
Mňa to začalo postupne baviť, tak som postavil svoj prvý domček zo špajdlí a dýhy, farbený olejovými farbami. Nepamätám si presne koľko som mal rokov, ale tešil som sa, že som ho mohol umiestniť na koľajisko. Postupne som začal dorábať veci, detaily a podobne. S dnešnými postupmi a reálnosťou sa to samozrejme nedá porovnať, predsa len, iná doba, iné materiály…
Postupom času som sa odsťahoval od našich a vtedy už moju zbierku vlakov, ktorú mi ocino venoval a ktorú som už stihol aj ja mierne rozšíriť, som si vzal so sebou. Neskôr sme sa presťahovali na čas do Veľkej Británie, kde sa mi podarilo zbierku rozšíriť aj o Britské modely, ktoré sa mi tiež páčia. Po našom návrate sa naši rodičia rozhodli pre nejaké rekonštrukcie v byte, preto padlo rozhodnutie zrušiť koľajisko. Ja som si to všetko odniesol, pričom niektoré budovy a podobné doplnky plánujem stále použiť.
Môj ocino mal už medzitým iný koníček, rezbárstvo. Vyrobil viacej betlehemov, nejaký aj predal, ale jeho najlepšie a najväčšie dielo zdobí chodbu ich bytu – veľký pohyblivý betlehem (fotogaléria pod článkom). Popri tom urobil aj zopár diorám do starých sklenených fliaš – baníkov, nakoľko pochádzal z Banskej Štiavnice. Zbieral taktiež Rakúsko-Uhorské mince a neskôr aj Rakúsko-Uhorské vyznamenania.
Medzitým ostal doma na invalidnom dôchodku a začal sa pohrávať s myšlienkou postaviť si znovu koľajisko. Tento krát však chcel niečo menšie, rozmýšľal nad mierkou N alebo dokonca Z. Ale nakoľko N-ko je u nás dostupnejšie, tak chcel radšej to. Dlhšie sa nevedel odhodlať, preto som sa minulý rok rozhodol, že ho naštartujem. Kúpili sme mu na narodeniny dieselovú lokomotívu BR215 od Roca aj s tromi 4-osími vagónmi na štrky. Samozrejme, že v mierke N. A bolo presne ako sme čakali. Začal nad tým uvažovať viacej, kúpil si koľajničky, výhybky a podobne, zohnal si dokonca aj podkladový polystyrén a iné materiály, zatiaľ taký základ.
A teraz prichádza tá pre mňa najťažšia časť článku. Neviem presne, ako to napísať, ale svojho vysnívaného koľajiska sa nedožil. Umrel náhle a úplne nečakane. Musím sa priznať, že tento článok a najmä tento odstavec píšem so slzami v očiach, lebo nie je to tak dávno, naozaj približne dva týždne. Veľmi mne, ako aj ostatným z rodiny chýba. Bol jedným z najdôležitejších ľudí nášho života, spolu s maminkou nás troch vychovali. Je mi veľmi smutno. Preto som sa rozhodol, že na jeho pamiatku toto koľajisko postavím. Verte mi, oveľa radšej by som písal článok o jeho stavbe koľajiska, ale aj tak pevne verím, že keby ho po mojom uskutočnení videl, tak by sa mu veľmi páčilo. Dúfam, že sa mi podarí urobiť ho čo najlepšie, aby bolo peknou pamiatkou na nášho ocina.
Pevne verím, že sa bude páčiť aj Vám. Nie som síce profík v krajinkovaní ako napríklad Zbyňo, ale posnažím sa postaviť ho ako najlepšie budem vedieť.
Marek Duda
