Tento rok som sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil modelárskeho stretnutia na Martinkách. Bol som dosť sklamaný, nakoľko som sa nesmierne tešil. Preto som sa potešil, keď sa mi naskytla príležitosť navštíviť svojho kamaráta a modelárskeho parťáka Norbiho. Dohodli sme sa na nedeľu, taktiež sa ku mne a mojej rodine pridal nový modelársky kamarát Marian zo Žiaru nad Hronom.
Nedeľu sme začali hneď ráno, keď sme nastúpili na vlak v Banskej Štiavnici. Cesta vlakom do Hronskej Dúbravy bola plná očakávaní, ale nakoľko takto ráno už býva tma, veľa sme z okna nevideli. V Hronskej Dúbrave sme nastúpili na vlak, kde nás už z okna vyzeral Marian. Modeluje v mierke TT, preto nám všetkým bolo od začiatku jasné, že s Norbim budú “naladený na rovnakú frekvenciu…”. Vo Zvolene sme presadali na vlak do Lučenca, medzitým sa mi podarilo ešte odfotiť na stanici vynovenú lokomotívu rady 712 407-6. Cesta vlakom bola príjemná, plná rozhovorov, z vlaku sme videli aj most vyrobený z vagónu, ktorý Norbi opisoval v jednom článku, taktiež starý opustený tunel pôvodnej trati.
V Lučenci na stanici nás už čakal Norbi, s ktorým sme sa zvítali. Bol nás vyzdvihnúť na stanici, lebo najbližší spoj do Veľkej nad Ipľou išiel až o dve hodiny. Príchod k Norbimu bol úžasný, už nás čakali jeho 3 baby, Lucka, Lucinka a Hanka. Čakalo nás pohostenie, vymenili sme si darčeky a nasledovali dlhé rozhovory o všetkom možnom. Ja som priniesol niektoré svoje modely na ukážku, na jednej z fotiek môžete vidieť porovnanie T211 Prasiatka v mierkach H0 (fotolept) a TT (odliatok). Lucka zatiaľ v kuchyni pripravovala obed, Norbi ako správny manžel odbiehal, aby jej pomohol.
Následne sme sa odobrali do jeho modelárskej garáže, na to som sa veľmi tešil. Jeho koľajisko je nádherne postavené, má tam veľa pekných detailov, nevedel som, kam sa skorej pozrieť, čo skorej fotiť. Taktiež sme mali možnosť vidieť nové rozšírenie koľajiska, kde bude ohromná stanica s depom a rotundou, taktiež menšia lokálka. Detaily “hotovej” časti boli premyslené a naozaj krásne vyhotovené. Norbi, určite niečo od Teba odkukám…
Následne sme si začali prezerať krabice s rôznymi dielmi na stavbu koľajových vozidiel, aj ja a aj Marian sme si prišli na svoje a našli sme si každý niečo, o čo sme mali záujem. Niečo sme si kúpili, niečo nám Norbi daroval, nakoľko to bolo z dôvodu nekompletnosti alebo neopraviteľnosti nepredajné. Osobne z toho používam súčiastky pri stavbe modelov a už mi to viac krát pomohlo. Ďakujem, a určite aj v mene Mariana.
Norbi s Luckou ako skvelí hostitelia pripravili pre nás výborný obed. Bolo to jedno z najlepších jedál, aké som kedy jedol. Keď si na to spomeniem, vždy mám chuť si to uvariť doma. Samozrejme kávička a iné pohostenie bolo stále na stole.
My sme sa však presunuli naspäť do “modelgaráže”, kde nám Norbi predstavil a ukázal svoju nádhernú zbierku modelov. Niektoré má naozaj veľmi raritné, robené na objednávku. Má veľmi peknú zbierku, po akej by túžil asi každý modelár. Pozorne sme si popozerali jeho modely, niektoré sme aj prebehli po koľajisku. Naozaj skvelý zážitok vidieť niektoré tie raritné modely, ako jazdia. V galérii si môžete niektoré pozrieť.
Pozerali sme modely, ale čas neúprosne letel veľkou rýchlosťou. Blížil sa čas odchodu na vlak, preto sme sa ešte presunuli do domu, kde nás čakalo ďalšie pohostenie. Zajedli sme si, ešte niečo kúpili z jeho obchodu, popozerali sme si výrobky od Poláka. Musím povedať, tie Polákove lúky, kríky a iný podobný materiál, proste to je nádhera. Neviem si predstaviť niečo také vyrobiť v domácich podmienkach a v takej kvalite. Keby som mal so sebou viacej peňazí, určite by som si niečo kúpil, ale nakoľko som to videl naživo, nabudúce pri objednávke určite niečo objednám.
Nadišiel čas odchodu, ostalo nám smutno, že sa opäť dlhšie neuvidíme. Norbi nás zobral na stanicu do Lučenca, odkiaľ nám išiel vlak. Cesta domov bola však presný opak cesty tam. Takmer celý čas sme stáli v uličke motoráku M812, ktorý bol preplnený študentami, sme sa tlačili, cesta bola doslova utrpenie. To je daň toho, že sme cestovali v nedeľu večer, keď študenti cestujú na internáty, taktiež daň toho, že majú cestu zadarmo. Ráno sme išli takmer prázdnym vlakom – Okuliarnik s tromi prázdnymi osobnými vagónmi, naspäť, keď by človek čakal, že kvôli študentom bude vlak posilnený, tak motorám M812 s jedným prípojným vozňom. Proste logika našich železníc nedáva zmysel… Jediná vec, ktorá nám pri cestovaní domov dvíhala náladu bol fakt, že sme strávili nádhernú nedeľu u priateľov.
Preto chcem ešte raz verejne poďakovať Norbimu, Lucke, Lucinke a Hanke za pozvanie, za pohostenie a za veľmi príjemnú nedeľu strávenú v skvelej atmosfére, myslím, že toto isté by napísal aj Marian, ktorý bol ako som už písal tiež s nami. Evka ešte vo vlaku povedala, že “škoda, že bývame tak ďaleko od seba, lebo Lucka je skvelá kamoška” a Adamko s Erikom sa ma pýtali, kedy sa znovu budú môcť hrať s Lucinkou a Hankou. Ďakujeme a tešíme sa na ďalšie stretnutie, ak nie skorej, tak v Čiernom Balogu.
Marek Duda
